Chránená krajinná oblasť Vihorlat

Vihorlatské vrchy sú najvýchodnejšie slovenské vulkanické pohorie. Dvíhajú sa do výšok nad 1 000 metrov. Kým z vrcholu samotného vrchu Vihorlatu sa nám ponúka pohľad na nádhernú a rozsiahlu Východoslovenskú nížinu, vnútrajšok pohoria je tajomný bukový les. Pred mnohými rokmi bol Vihorlat obávanou sopkou, v súčasnosti je zalesneným horským masívom.

Toto pohorie kontrastov, zaujímavých rezervácií s vzácnou kvetenou a živočíšstvom, jazier, skalných útvarov, rašelinísk a s mnohými ďalšími prírodnými zvláštnosťami, bolo v roku 1973 vyhlásené za Chránenú krajinnú oblasť (CHKO) vyhláškou č. 9/1973 Zb. V súčasnosti má CHKO výmeru 17 485 ha a rozprestiera sa v okresoch Sobrance, Michalovce, Humenné a Snina. K úprave hraníc došlo v roku 1999 Vyhláškou MŽP SR č. 111/1999 Z.z.

CHKO Vihorlat zaberá centrálnu a východnú časť Vihorlatských vrchov. Najvyššie položené miesto CHKO je vrch Vihorlat 1 076 m n. m., najnižšie okraj lesa pri obci Jovsa 162 m n.m.. Vihorlat patrí medzi najlesnatejšie pohoria Slovenska. 90% jeho územia zaberajú lesné ekosystémy, predovšetkým bukové a jedľovo-bukové lesy, kde hlavnú drevinu predstavuje buk lesný (Fagus sylvatica). Jedine na lokalite Jedlinka ešte rastie pôvodná jedľa biela (Abies alba) – je to však posledné miesto jej výskytu v celom pohorí.

09 24

Morské oko – Vihorlatská slza

Vznik jazera Morské oko je datovaný do obdobia doznievania sopečnej činnosti vo Vihorlatských vrchoch – kedy došlo k mohutnému zosuvu východného svahu Motrogonu a Jedlinky, čím došlo k prehradeniu doliny potoka Okna. Vytvorila sa tak prirodzená bariéra a zahradená časť sa naplnila vodou. Táto blankytovo modrá slza Vihorlatu sa rozkladá v nadmorskej výške 618 metrov, zaberá plochu približne 14 hektárov, pri maximálnej dĺžke 750 a šírke 312 metrov. Jeho najväčšia hĺbka sa pohybuje v rozpätí do 25 metrov. V južnom cípe je umelo vybudovaná hrádza, z ktorej vyteká jeden odtokový vodný tok, potok Okna. Pri pohľade zo Sninského kameňa (1 005 m n. m.) má podobu nepravidelnej päťcípej hviezdy. Na ochranu prírodných hodnôt bolo jazero spolu s okolitými bukovými lesmi v roku 1984 vyhlásené za národnú prírodnú rezerváciu s piatym stupňom ochrany. Celková výmera rezervácie je 108,48 ha, z toho vodná plocha je 13,8 ha.    

Najstaršie oficiálne pomenovanie jazera sa dochovalo v rukopisnom elaboráte v roku 1784 (tzv. jozefínske mapovanie) v podobe Blatné jazero (Blatto teich) a potoky, ktoré do neho ústili, niesli názvy Malý potok (Malý bach) a Veľký potok (Veľký bach). Pod pomenovaním Morské oko ja jazero prvý krát uvádza až na mapách z obdobia tzv. františkánskeho mapovania, z roku 1826. Keďže názvom morské oko sú v odborných kruhoch označované jazerá ľadovcového pôvodu a jazero vo Vihorlatských vrchoch takým nie je, vedci sa mu snažili dať iné pomenovanie napr. Beskydské jazero (rok 1876), Sninské jazero či Remetské jazero (rok 1907). Nakoniec bol v roku 1933 prijatý oficiálny názov Veľké Vihorlatské jazero, ktorý platí dodnes.

V okolí Morského oka rastú karpatské subendemity - kostihoj srdcovitý (Symphytum cordatum), zubačka žliazkatá (Dentaria glandulosa), či deväťsiľ Kablikovej (Petasites kablikanus). Môžme tu nájsť aj východokarpatské druhy – scopólia kranská (Scopolia carniolica), telekia ozdobná (Telekia speciosa), srnovník purpurový (Prenantes purpurea). Z uvedených rastlín je nápadná predovšetkým telekia ozdobná – považujeme ju za symbol Vihorlatského pohoria.  V celom okolí Morského oka dominujú bukové lesy – hlavnú drevinu predstavuje buk lesný (Fagus sylvatica). V blízkosti hrebeňa, v okolí Nežabca, Sninského kameňa sa zachovali izolované javorovo-bukové lesy, v ktorých prevláda javor horský (Acer pseudoplatanus). Morské oko je zaujímavé nielen svojim vznikom, polohou a krásou, ale aj tajomným životom pod vodnou hladinou. V pobrežnej zóne jazera bolo zaznamenaných takmer 100 druhov bezstavovcov- podeniek, veslonožiek (Copepoda) a lastúrnikov (Ostacoda). Z vyšších kôrovcov je tu zastúpený rak riečny (Astacus astacus). Brehy potokov a vlhké biotopy jazera obývajú viaceré druhy chrobákov- bystruška kožovitá (Carabus coriaceus), či fúzač alpský (Rosalia alpina). Jazero a okolité prítoky sú domovom 13 druhov rýb. Najdominantnejší je v súčasnosti v jazere jalec hlavatý (Leuciscus cephalus), z ďalších sa tu vyskytuje hrúz škvrnitý, belička európska, pstruh potočný a pstruh dúhový. Okolo jazera, v starých lesoch, hniezdi bocian čierny (Ciconia nigra) a sova dlhochvostá (Strix uralensis). Z ďalších zaujímavých druhov tu môžeme vidieť datľa bielochrbtého (Dendrocopos leucotos) a tesára čierneho (Dryocopos martinus). Husté lesy Vihorlatského pohoria obývajú jeleň, líška, vlk dravý aj rys ostrovid.

Je to najväčšie nekrasové jazero v Karpatoch a zároveň tretie najväčšie prírodné jazero na Slovensku (po Štrbskom plese a Veľkom Hincovom plese vo Vysokých Tatrách). Dominantnou horninou vo Vihorlate je andezit, v okolí Morského oka sa vyskytuje aj železná ruda (v minulosti ju tiež v okolí ťažili). Významným mineralogickým náleziskom je lokalita Kapka – zaznamenaných tu bolo viac ako 60 druhov minerálov. Historické záznamy hovoria o tom, že v priestore medzi Morským okom a Remetskými Hámrami sa nachádza priepasť s názvom Bezodná diera a veľký vodopád na potoku Okna (obidva prírodné útvary zanikli pravdepodobne v roku 1827, keď sa vyliali vody z jazera). Hrádza jazera pozostáva hrubých balvanov, cez ktoré miestami presakuje voda. V 80-tych rokoch 19. storočia bola horná časť hrádze spevnená tak, aby umožňovala regulovať stav vody v odtoku- v riečke Okna. Po obmedzení výroby v železiarňach v Remetských Hámroch bola hrádza prebudovaná tak, že odtok vody z jazerá sa už nedal regulovať. V súčasnosti má hrádza dĺžku 33 metrov a jej šírka v korune dosahuje 12 metrov. V roku 1827 sa Morské oko vylialo a zaplavilo asi 10 kilometrov vzdialenú obec Vyšná Rybnica. Túto udalosť pripomínajú štyri kamenné gule pred obecným úradom (prívalový prúd tieto kamene splavil spod jazera a pretekajúca voda ich obrúsila do guľovitého tvaru).

01 15 oko9

 

Prírodná pamiatka Sninský kameň – kamenný strážca v bučinách

Vyhlásená: 1982
Výmera: 5,59 ha z toho skalné plošiny 1,62 ha
Nadmorská výška: 1 005 m n. m
Stupeň ochrany: 4
Prírodná pamiatka Sninský kameň bola vyhlásená na ochranu skalného útvaru vo forme plošinového lávového vrcholu s biocenózami xerothermnej flóry s výskytom endemického druhu kostrava vlčia vihorlatska (Festuca ovinca ssp. vihorlatica) a ďalších vzácnych druhov, ako rozchodník ročný (Sedum annum), vudsia skalná (Woodsia ilvensis), zvonček okrúhlolistý (Campanula rotundifolia), plamienok alpínsky (Clematis alpina) a iné. Sninský kameň predstavuje morfologicky výrazný skalný hrebeň s dvoma vrcholovými plošinami. Ide o zvyšky lávového prúdu, ktorý je budovaný andezitmi s doskovitou odlučnosťou a vypína sa nad okolité bukové lesy takmer kolmými stenami do výšky cca 15 až 20 m. Zo Sninského kameňa je nádherný výhľad na údolie rieky Cirochy, vihorlatské lesy a Východoslovenskú nížinu. Je to jeden z najkrajších výhľadov na celom východnom Slovensku. Eróziou po ukončenej sopečnej činnosti sa okrem Sninského kameňa vytvorili i ďalšie početné skalné útvary, z ktorých sú najznámejšie Janíčkova skala a Skalné mesto pod Nežabcom.

Sninský kameň je častým turistickým cieľom a je križovatkou turistických chodníkov, ktoré sem vedú z obce Zemplínske Hámre (po zelenej značke), zo Sniny cez Rovienky (po modrej značke), Cez sedlo Tri table (825 m n. m.) je napojenie k Morskému oku a k obci Remetské Hámre, východným smerom na Nežabec (1 023,4 m n. m.) a obec Podhoroď. Od Morského oka sem vedie aj náučný chodník.

02 04 kamen3

 

Národná prírodná rezervácia Vihorlat- výhľady na Vihorlatské bučiny

Vyhlásená: 1986
Výmera: 50,89 ha
Stupeň ochrany: 5
Národná prírodná rezervácia bola vyhlásená na zachovanie a ochranu vrcholovej a podvrcholovej časti, ktoré predstavujú typické ukážky prirodzených lesných a nelesných spoločenstiev s výskytom teplomilných a významných horských druhov rastlín vo Vihorlatských vrchoch. Z geomorfologického hľadiska je Vihorlat typickou ukážkou územia vulkanického pôvodu. Významné rastlinné druhy: soldanelka uhorská (Soldanella hungaria), plamienok alpínsky (Clematis alpina), navädza horská (Centaurea montana), rozchodník ročný (Sedum annum), vudsia skalná (Woodsia ilvensis) a iné.

12 vihorlat-z-valaskoviec-autor-michal-mikitka kamen9 

Rašeliniská Vihorlatu

Postupným zazemňovaním jazier vznikli vo Vihorlate rašeliniská Postávka, Motrogon- Hypkania, Ďurova mláka. V južnej časti Vihorlatu nájdeme rašelinisko Pod Tŕstím. Prvotne sa vyvinuli ako jazierka v nádržiach, ktoré sa vytvorili v údoliach vyerodovaním mäkkých hornín a posunutím materiálu pri zosuvoch, ktoré boli vo Vihorlate veľmi časté. Pôvodne jazierka neboli veľmi hlboké, pretože suťový materiál, ktorý údolie zahradil, bol pre vodu dobre priepustný. Plytké jazierka zarastali veľmi rýchlo vodným rastlinstvom, ktoré po odumretí dalo vznik slatinnej rašeline. Rastú tam vzácne druhy rastlín ako rosička okrúhlolistá (Drosera rodundifolia), plavúnec zaplavovaný (Lycopodiella inundata), páperník pošvatý (Eriophorum vaginatum) a iné. 

Národná prírodná rezervácia Postávka 
V najsevernejšej časti Vihorlatu obklopujú bukové lesné porasty vývojovo najstaršie a najcennejšie rašelinisko o výmere 1,59 ha. Rašelinisko má mierne vyvýšený stred, typický pre vrchoviskové rašeliniská. Zo strán je ohraničené andezitovými svahmi a sutinovou bariérou, na južnej strane podmáčané prameňmi, jeho maximálna hĺbka je 21 m. 

Národná prírodná rezervácia Motrogon- rašelinisko Hypkania
Rašelinisko Hypkania obklopuje lesný komplex bukových a jedľovo-bukových kvetnatých lesov vrchu Motrogonu. Hypkania má výmeru 2,09 ha. V južnej časti rašeliniska pramení potôčik, ktorý ho zavodňuje. Súčasťou rezervácie ja aj jazierko Kotlík. Vývojovo je mladšie ako rašeliniská, ktoré sa nachádzajú v jeho blízkosti. Stále tu však ešte nedošlo k úplnej premene jazera na rašelinisko. Vzniklo zahradením doliny zosuvným materiálom. Vodná plocha zaberá 1,03 ha. Hladina vody počas roka kolíše, čo závisí od zrážok, stekajúcej vody z okolitých svahov a v súčasnosti aj z umelo vytvoreného potôčika odtekajúceho z rašeliniska Hypkania. Vodná hladina je tu pomerne vysoká, preto zazemňovací proces bude zrejme prebiehať pomaly. Jazierko Kotlík je z faunistického hľadiska významné výskytom mlokov.

Prírodná rezervácia Ďurova mláka
Rašelinisko v prírodnej rezervácii má výmeru 0,27 ha a je vo Vihorlate najmenšie a tvorí najmladšie sukcesné štádium vývoja slatinných spoločenstiev severnej časti pohoria Vihorlat. Vyvinulo sa v terénnej depresii.  Sú tu vzácne spoločenstvá slatín.

Prírodná rezervácia Pod Tŕstím
Predstavuje jedinú lokalitu s výskytom slatinných spoločenstiev v južnej časti Vihorlatu. Jej rozloha je 7,40 ha z toho slatinné spoločenstvá zaberajú 1,85 ha. Rastlinstvo tvoria spoločenstvá prechodných rašelinísk a slatín. Vyznačuje sa pôvodnou druhovou pestrosťou.

 panorama_bez_nazvu2 na-podstavke-2 na-podstavke-3

 

Prírodná rezervácia Jedlinka – prales v srdci Vihorlatu

Vyhlásená: 1988
Výmera: 35,04 ha
Stupeň ochrany: 5
Prírodná rezervácia predstavuje jedinú pôvodnú lokalitu ihličnatých drevín smreka a jedle vo Vihorlate. Mikroklimatické pomery vo vytvorenej mrazovej kotline a neprístupnosť terénu spôsobili, že ihličnany, ktoré na ostatnom území ustúpili expanzívnemu buku sa udržali v reliktných spoločenstvách Vihorlatu dodnes. Ihličnaté dreviny sa aj v súčasnosti prirodzene zmladzujú. Jedine na lokalite Jedlinka ešte rastie pôvodná jedľa biela (Abies alba) a smrek obyčajný (Picea abies) – je to však posledné miesto ich výskytu v celom pohorí. Nájdeme tu aj lesné porasty, ktoré sú človekom narušené len minimálne a majú charakter lesov s pralesovitou štruktúrou (v okolí Morského oka, Jedlinky, Veže, Motrogonu, Sninského kameňa). Je to jediná lokalita výskytu pľuzgiernika sudetského (Cystopteris sudetika) vo Vihorlatských vrchoch.

Prírodná pamiatka Malé Morské oko – jazierko v bučinách

Vyhlásená: 1993
Výmera: 2,06 ha, z toho jazero 0,33 ha
Stupeň ochrany: 5
Prírodná pamiatka Malé Morské oko, nám poskytuje náorný príklad vývojového štádia v procese prirodzeného stárnutia Vihorlatských jazier. Je v poradí druhým najzachovalejším jazerom v pohorí. Je vhodným biotopom pre raka riečneho (Astacus astacus) a v jarnom období je vhodným biotopom pre rozmnožovanie žiab.

chko_vihorlat_0005